William Shakespeare: Sonety 144

Dve lásky dávno mám: bolesť a potechu,

ktoré sťa duchovia mi už skôr pošepkali,

že temnej ženy pleť ma zvádza ku hriechu

a mladík nádherný je anjel verný, stály.

Duch ženy takmer už do pekla zahnal ma,

diabla chce urobiť z anjela nevinného.

Veď v tých jej lichôtkach skrýva sa pohroma,

o jeho čistotu bojuje s krutou nehou.

Či sa ten anjel môj na diabla premení

s istotou nepoviem, iba tu v duši cítim.

Ale v jej správaní nečakám premeny,

vidiac, že priveľmi naľahko berie city.

   V pochybách budem žiť, pravdu sa nedozviem.

   Zlého i dobrého anjela nosí zem.