William Shakespeare: Sonety 1

Od krásnych bytostí chceme mať následníkov,

u ruží pestovať najlepšie odrody.

Zrelší kvet keby Čas aj časom skolil dýkou,

mladučký dedič zas pôvabom zarodí.

Lež ty sa upínaš len na svoj výzor svieži,

pohľadom na seba živíš svoj jasný plam,

vytváraš núdzu tam, kde veľká hojnosť leží,

ku sebe krutý si, keď chceš tu zostať sám.

Veď ty si najkrajší ornament tohto sveta,

jediný hlásaš nám dnes rozjasanú jar.

Ľúbeznosť vlastná ti ostáva v puku stletá,

lakomec prekrásny, v skúposti mrháš dar.

   Nezahub sám svoj rod, lebo svet chystá hrob

   aj kvetu vzácnemu. Tak nám to neurob!